m.p.gavlak

Na to, že komunizmus padol pred 25 rokmi je u nás stále relatívne nízka vedomosť o tom, čo to vlastne monarchie boli. Stále prevláda ľavicový pohľad, vyobrazujúci tradičné monarchie ako absolútne zlo, tyraniu silných nad slabšími, „dobu temna.“ Naozaj však boli katolícki monarchovia takí tyrani, ako sa nás snažili sto rokov presvedčiť ľavicoví demokrati, socialisti, anarchisti a červení „priatelia ľudu“ ?

Je to zrejme posledný krát, čo k vám hovorím. Prehlasujem, že moje svedomie je absolútne čisté. Ale zo všetkého najviac ma zarmucuje obvinenie, že som prelial krv ľudu. Vždy som miloval francúzsky ľud a veril som, že mu podávam dosť dôkazov o svojej láske. Nikdy by som nečakal, že budem vystavený takým obvineniam, aké som počul tu. To je všetko, čo som chcel povedať.

Záverečné slová francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. (1754 – 1793) pred súdom, ktorý ho vo vykonštruovanom procese počas Veľkej francúzskej revolúcie poslal na trest smrti.

Formovanie ranno-stredovekých kráľovstiev bolo pomalé, budované na kresťanských princípoch a moc v nich sa etablovala len veľmi ťažko. Dobrým príkladom ťažkostí s budovaním nových štátnych útvarov môže byť postupný vznik šľachty.

Čo to bola šľachta, ako vznikala a čo bolo jej úlohou?

Už od prvopočiatkov ľudstva bolo základnou a najdôležitejšou úlohou štátu chrániť svojich obyvateľov – platcov daní – pred ich nepriateľmi, ako vonkajšími, tak aj vnútornými (dnešná socialistická politika Európy, no už aj Ameriky, je presne opačná – kadejaké sociálne balíčky na úkor ochrany obyvateľstva). Lenže v prvých storočiach po páde Rímskej ríše nebolo možné, aby sa králi postarali o bezpečnosť obyvateľstva a to z viacerých príčin –  nemožnosť kontroly vzdialenejších území, faktická absencia pozemných komunikácii atp. Obyvateľstvo však ochranu potrebovalo, lúpežníci boli častým javom a nepriateľské kmene sa taktiež z času na čas objavovali, aby ničili. A tak začalo za svoju bezpečnosť platiť (zväčša bohatším) ľuďom, ktorí sa tak dostali do akejsi pozície ochrancov ľudu. Takto vznikla prvotná šľachta. Šľachtic bol teda dostatočne bohatý človek, ktorý bol schopný zaistiť bezpečnosť väčšiemu množstvu ľudí, ktorí mu za túto jeho službu platili.

Postupom času sa majetnejšia šľachta začala spájať s oficiálnymi vládnymi kruhmi – kráľ ju potreboval, aby mohol viesť vojny, ale aj na zaistenie svojej moci nad celým jeho kráľovstvom. Inak to proste fungovať v tej dobe ani nemohlo. Tu sa dostávame ku vzniku prvotných rytierskych rádov a poddanstva. Slovo poddanstvo znie blbo, však? Ale čo sa za ním ukrýva? Rytier – bohatý človek, schopný ochrániť väčšie množstvo ľudu (celé mestá, celé oblasti), ktorý získal od panovníka šľachtický titul – bol poddaným kráľa. Prisahal mu vernosť a v prípade vojny bol povinný pricválať so svojim tátošom a niekoľko-tisícovou armádou na pomoc svojmu pánovi. Poddaných šľachticom bola väčšina obyvateľstva – zväčša roľníci. Boli to mierumilovní ľudia, ktorí – vzhľadom na dobu v ktorej žili – nemohli ani nič iného vykonávať (o úžasných a skvelo platených robotách za pásom ani nechýrili). Na druhej strane to neboli žiadni bojovníci, takže sa o ich vlastnú bezpečnosť niekto musel postarať (Policajný Zbor Slovenskej Republiky vtedy ešte neexistoval). Neraz sa stalo, že keď hrozilo veľké vonkajšie nebezpečenstvo (napríklad nájazd Tatárov), celé dediny sa ukryli na pánovom hrade. Systém to bol na skoršie doby teda vcelku primeraný.

Problém nastal, keď šľachta trochu zmalomyseľnela a presadila zostrenú formu poddanstva – nevoľníctvo. To už bolo skutočne zlé a nemožno to obhajovať, i keď vždy šlo o nie moc vydarenú reakciu na násilné vzbury poddaných. Nevoľníctvo bolo vlastne to, že nevoľník plne patril svojmu pánovi a nemohol sa bez jeho súhlasu ženiť, vysťahovať, poslať deti na štúdiá atď. V Európe boli dve hlavné vlny nevoľníctva. Prvá bola medzi 9. a 12. storočím a druhá medzi 16. a 18. storočím. Nikde však nevoľníctvo netrvalo celú túto dobu. Kým v jedných krajinách vznikalo, do iných sa ešte nedostalo a zas naopak, kým v jedných zaniklo v iných ešte pretrvávalo. V Anglicku sa napr. nevoľníctvo po roku 1400 vôbec neobnovilo a vo Francúzsku bola 2. vlna len náznaková a aj to veľmi mierna.

Monarchie a Katolícke učenie.

Vysvetliť presný vzťah medzi monarchiou a katolíckym učením bude ďaleko ťažšie. Platilo akési nepísané pravidlo (no … ono to bolo dobre rozobraté hlavne u sv. Tomáša Akvinského, či sv. Augustína; v 20. storočí sa tejto téme venoval profesor histórie Plinio Correa de Oliveira), nazvané prirodzený poriadok vecí. Zjednodušene vysvetlené: štátny systém – monarchia – bol presnou kópiou Božieho kráľovstva; to isté možno povedať aj o základnej bunke spoločnosti, rodine, ktorá bola rovnako kópiou nebeského kráľovstva a aj pozemského kráľovského zriadenia.

Prirodzený poriadok vecí:

Inak povedané: podľa sv. Tomáša Akvinského má nebo formu štátu, kde je Ježiš Kristus kráľom („moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“), anjeli a archanjeli tvoria „šľachtu“ – božích bojovníkov – a duše spravodlivých sú „poddaní.“

Rovnako tak rodina. Otec – hlava rodiny – má mať podobnú funkciu, akú má kráľ vo svojom štáte. Matka má funkciu šľachty a deti funkciu poddaných. Práve na tomto príklade pekne vidno, čo to kráľovstvo bolo. Poddaní neboli žiadni poslední žobráci, ako sa to chybne (alebo skôr „chybne“) prezentuje posledných sto rokov. Boli to tí, o ktorých sa mal kráľ – otec – najviac starať. Pekne možno vidieť aj funkciu šľachty na jej prirovnaní k matke: Keď má otec prílišné nároky na deti, matka stojí skôr na strane detí. A keď zas deti príliš vystrájajú, pridáva sa na stranu otca.

Existoval ešte štvrtý element prirodzeného poriadku vecí, ktorým bol vzťah štátu (a.k.a. otca), Katolíckej cirkvi (a.k.a. matky) a obyčajných ľudí/veriacich (a.k.a. detí). Tak, ako je otec ochrancom rodiny, tak bol aj štát ochrancom obyvateľov. A tak, ako sa matka stará o mravný vývin svojich ratolestí, tak sa mala aj cirkev starať o vzdelávanie a mravné záležitosti obyvateľov.

Katolícke učenie vždy hovorilo, že tak, ako je otec určený Bohom, aby bol otcom svojich detí, tak je aj kráľ určený Bohom, aby bol kráľom svojich poddaných. Otec môže byť dobrý aj zlý, správny muž aj pijan. Ale vždy je to otec. Presne to isté platilo aj v monarchiách. Zlý kráľ bol božím dopustením na hriešny ľud, no stále to bol kráľ. Pokiaľ teda nešiel vyslovene proti viere či príliš okato proti svojim poddaným (kedy bol aj tak exkomunikovaný), mal byť počúvaný a mala sa mu prejavovať patričná úcta. Všetko toto platí aj vo vzťahu matka – šľachta.

Pár slov k Uhorsku

U nás na Slovensku prevláda akási pachuť po starom Uhorsku. Dôvod je jasný – maďarizácia. Uhorsko však bolo založené ako mnohonárodnostný štát (každý sa hral na svojej strane spoločného pieskoviska a do druhého sa moc nestaral) a tak aj fungoval až do polovice 19. storočia. Vtedy si ho Maďari privlastnili a začali tvrdiť že len oni sú pravými pánmi štátu – ostatní boli len nepodstatné národnosti – a na jeho súdržnosť treba „jeden národ.“ Voilá.

Je iróniou osudu že Uhorsko vlastne zachovalo Slovákov. Keby Slováci ostali súčasťou Poľska (ako tomu bolo nakrátko v 11. storočí), nedokázali by si udržať svoju etnickú diverzitu. Naopak, práve vďaka tomu, že sme žili v spoločnom štáte s tak odlišným etnikom akým boli Maďari, sa nám 1000 rokov darilo udržať si svoje vlastné národné prvky.

Upaľovanie čarodejníc!

Nikdy by som tu túto kapitolu nebol dával, no vždy sa nájde dostatok krčmových „historikov“ a barových „intelektuálov“, pre ktorých je upaľovanie čarodejníc! celodennou mantrou. Čo povedať? Áno, bolo to zlé, bola to chyba. ALE … každá jedna spoločnosť mala nejaký ten neduh. V Ríme existovali gladiátorské súboje, či prenasledovanie prvých Kresťanov. Majovia obetovali bohom každý rok počas sviatkov viac ako 250 000 ľudí (!) tak, že im vytrhávali srdcia, atď. A my? My vraždíme ešte nenarodené deti. A to v takom množstve, že upaľovanie čarodejníc! vypadá oproti tomu ako nejaká nepodarená epizódka. História nás za to jedného dňa celkom iste právom odsúdi.

Záverom

Verím tomu, že prichádza doba, kedy budú prehodnotené určité historické skutočnosti, ktoré boli jasne a cieľavedomo ideologicky buď neoprávnene chválené, alebo nespravodlivo očierňované. Bude to však úloha pre novú generáciu ľudí, ktorých sa predošlé ideológie nedotýkali a nie sú tak zjavne zaujatí. Nech je táto (hoc nedokonalá) práca jednou z prvých takých vlastovičiek.

„Bývali doby, kedy filozofia Evanjelia vládla štátom. Vplyv Kresťanského náboženstva a jeho mravného učenia v tých časoch prenikal zákonmi a úradmi, bol kompasom pre ľudí všetkých stavov spoločnosti. Vtedy náboženstvo  vyučované Ježišom Kristom prekvitalo všade vďaka náklonnosti princov a  ochrane  vládnucich vrstiev. Cirkev a Impériá boli v šťastnej zhode a vzájomne sa doplňovali. Takto organizovaná, civilná spoločnosť podávala ovocie väčšie, ako mohol ktokoľvek očakávať. Všetko toto je obsiahnuté v dokumentoch, ktoré žiaden nečestný trik našich nepriateľov nemôže zničiť alebo zatajiť.“

Pápež Lev XIII. (1830-1903); encyklika Immortale Dei