Manifest Katolíckej viery spísaný kardinálom Müllerom zo dňa 10. 2. 2019

14. februára 2019 16:26, Prečítané 3 130x, Matej Gavlák, Nezaradené

Nech sa vám srdce nevzrušuje!

(Jn 14:1)

Čeliac rastúcemu zmätku ohľadom náuky viery, množstvo katolíckych biskupov, kňazov, prelátov a laikov ma vyzvalo, aby som verejne vyjadril svedectvo zjavenej pravdy. Najdôležitejšou úlohou každého pastiera je predsa viesť k večnej spáse tých, ktorí sú mu zverení a dôverujú mu. Toto sa môže podariť len vtedy, keď títo ľudia sami poznajú cestu spásy a nasledujú ju. Slová apoštola znejú jasne „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1. Kor, 15:3). Dnešní Kresťania však nemajú ani základné vedomosti o svojej viere, takže sa vystavujú riziku straty večného života. Hlavným poslaním Cirkvi pritom naďalej zostáva viesť ľudstvo k Ježišovi Kristovi, svetle národov. V tejto situácii vyvstávajú otázky správnej orientácie. Podľa Jána Pavla II. je Katechizmus katolíckej cirkvi „bezpečnou zástavou doktríny viery“ (Fidei Depositum IV). Bol napísaný za účelom posilnenia viery tých bratov a sestier, ktorých viera bola silne podkopaná „diktatúrou relativizmu.“

Trojjediný Boh sa zjavil v Ježišovi Kristovi

Stelesnenie viery všetkých Kresťanov možno nájsť vo vyznaní Najsvätejšej trojice. Stali sme sa Ježišovými učeníkmi, deťmi a priateľmi Boha, a to skrze krst v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Existencia týchto troch osôb v božskej jednote pečatí zásadný rozdiel viery v Boha oproti ostatným náboženstvám. Náboženstvá sa nezhodujú práve v pohľade na Ježiša Krista. On je skutočný Boh a skutočný človek splodený Duchom Svätým a narodený z Márie Panny. Slovo sa stalo telom, Syn Boží je jediným spasiteľom sveta (Kkc 679) a jediným sprostredkovateľom medzi Bohom a človekom (Kkc 846). Preto Prvý list Jánov nazýva toho, kto odmieta jeho božskosť, ako antikrista (1Jn 2:22). Ježiš Kristus, Syn Boží, je od večnosti jeden s Bohom, svojim otcom (Kkc 663). Musíme vzdorovať opätovnému pádu ku starým nepravdám, ktoré vnímali Ježiša Krista iba ako dobrého človeka, brata a priateľa, proroka a učiteľa. On je predovšetkým Slovom, ktoré bolo s Bohom a je Bohom, Synom Otca, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť, aby nás vykúpil. On tiež príde súdiť živých a mŕtvych. Jeho, spolu s Otcom a Duchom svätým, uctievame ako jediného a pravého Boha.

Cirkev

Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľný symbol a nástroj spásy skrze Katolícku cirkev (816). Daroval nám svoju Cirkev, ktorá „vzišla od Krista, ktorý umrel na kríži“ (766), posvätnú zmluvu, ktorá pretrvá, kým nebude kráľovstvo naplnené (Kkc 765). Kristus, hlava, a veriaci, ako údy, sú mystickou osobou (Kkc 795) čím je cirkev posvätená, keďže ju zriadil Kristus ako viditeľné spoločenstvo. Kristova vykupiteľská misia sa skrze Cirkev stáva prítomnou v čase a priestore vďaka svätým sviatostiam, hlavne eucharistickej obety a svätej omše (Kkc 1330). Cirkev vyjadruje Kristove božské zjavenie presahujúce všetky časti jej učenia a to „vrátane morálky, bez ktorých nemožno uchovať, vykladať, alebo zachovávať spasiteľské pravdy viery“ (Kkc 2035).

Sviatostné nariadenia

Cirkev je všeobecným nástrojom spásy v Ježišovi Kristovi (Kkc 776). Neodráža seba, ale svetlo Kristovo, ktoré svieti na jej tvári. Toto sa však deje len vtedy, keď sa Ježišom Kristom zjavená pravda stáva základným pilierom a nie len názorom väčšiny, či duchom doby; pretože Kristus sám zveril Katolíckej cirkvi plnosť milosti a pravdy (Kkc 819) a sám sa taktiež nachádza vo sviatostiach Cirkvi.

Cirkev nie je človekom vytvorená organizácia kde si jej členovia udeľujú posty podľa svojej ľubovôle. Má božský pôvod. „Sám Kristus je prameňom služby v Cirkvi. Ustanovil ju a obdaroval ju autoritou i poslaním, dal jej smer aj cieľ“ (Kkc 874). Dodnes je platné napomenutie apoštola, ktoré hovorí, že prekliaty je každý, kto hlása inú náuku, než aká je Bohom zverená, „aj keby ju ohlasoval anjel z neba“ (Gal 1:8). Sprostredkovanie viery je dosvedčované dôveryhodnosťou jej ohlasovateľov. Kto z nejakých príčin opúšťa ľudí, ktorí sú mu zverení, zneisťuje ich a veľmi poškodzuje ich vieru. Takto písmo opisuje tých, ktorí nepočúvajú Pravdu a nasledujú svoje vlastné želania, tých, ktorí si zakrývajú uši, pretože nedokážu zniesť pravé učenie (2Tim:3-4).

Úlohou magistéria Cirkvi je „chrániť ľud pred poblúdeniami a slabosťami“ na to aby „bola zaručená objektívna možnosť vyznávať pravú vieru bez omylov“ (890). Toto sa týka hlavne siedmych sviatostí. Svätá Eucharistia je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (1324). Účelom Eucharistickej obety, počas ktorej Kristus zahrňuje aj nás svojou obetou na kríži, je dôverné spojenie veriacich s Kristom“ (1382). Z tohto dôvodu Sväté písmo napomína ako každý prijímal sväté prijímanie s rozvahou: „Kto by teda jedol chlieb a pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi“ (1Kor 11:27). „Kto si je vedomí ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia“ (1385). Z logiky sviatosti je pochopiteľné, že Svätú Eucharistiu nesmú prijímať rozvedené a civilne znova zosobášené osoby, ktorých posvätné manželstvo existuje pred Bohom; Kresťania, ktorí nie sú v plnom spojení s Katolíckou vierou a cirkvou; rovnako tak ako tí, ktorí nie sú pripravení prijať Svätú Eucharistiu, pretože im to neprináša spasenie. Poukázať na tieto skutočnosti sa rovná duchovnej práci milosrdenstva.

Vyznanie hriechov na Svätej spovedi aspoň raz do roka je jedným z cirkevných prikázaní (Kkc 2042). Ak veriaci už viac nevyznáva svoje hriechy a nedostáva rozhrešenia za svoje hriechy, spása sa stáva nemožnou; koniec koncov Ježiš Kristus sa stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Zmŕtvychvstalý Pán dal apoštolom a ich nasledovníkom biskupom a kňazom moc odpúšťať smrteľné aj bežné hriechy, ktorých sa dopúšťame po krste. Dnešné populárne formy spovede majú za následok, že svedomie veriacich nie je dostatočne formované. Božia milosť je nám daná, aby sme dokázali plniť jeho prikázania a stali sa jednotnými s Jeho svätou vôľou a nevyhýbali sa volaniu k pokániu.

Kňazi pokračujú vo vykupiteľskej práci na zemi (1589). Svätenie kňazov im dáva „posväcujúcu moc“ (1592), ktorá je nenahraditeľná pretože skrze ňu sa Ježiš stáva sviatostne prítomný v jeho spasiteľskom konaní. Z tohto dôvodu kňaz dobrovoľne súhlasí s celibátom, ako „znakom nového života“ (Kkc 1579). Je to o sebaobetovaniu sa do služieb Kristových a jeho prichádzajúceho kráľovstva. So zasvätením dávajúcim sa v troch stupňoch je Cirkev spätá podľa Vôle samého Pána. Toto je dôvod, prečo je nemožné, aby boli svätené aj ženy (1577). Hovoriť, že tento zákon je nejakým spôsobom diskrimináciou voči ženám poukazuje na nedostatok porozumenia pre sviatosti. Tie nie sú pozemským výdobytkom, ale zastúpením Krista, Ženícha Cirkvi.

Morálny zákon

Viera a láska sú neoddeliteľné, pretože viera bez skutkov je mŕtva (1815). Morálny zákon je dielom božskej prozreteľnosti a vedie človeka k sľúbenému blahoslavenstvu (1950). Rovnako tak je dôležitý Boží a prirodzený zákon, ktorý ukazuje človeku cestu, ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol tak svoj cieľ (1955). Prijať pravdu je stredobodom všetkých ľudí dobrej vôle. Pretože ten, ktorý umrie v ťažkom hriechu bez pokánia, bude navždy oddelený od Boha (Kkc 1033). Táto skutočnosť by mala viesť k praktickým dôsledkom v životoch Kresťanov, tie sú dnes ale často ignorované. Morálny zákon nie je príťaž ale je súčasťou oslobodzujúcej pravdy vďaka ktorej kráča Kresťan po ceste ku spáse. Táto pravda nesmie byť zjednodušovaná.

Večný život

Mnoho ľudí dnes uvažuje, aký zmysel vlastne Cirkev ešte má, keď biskupi sú viac politikmi, ako ohlasovateľmi Božieho slova. Úloha Cirkvi nesmie byť spláchnutá triviálnymi záležitosťami. Namiesto toho treba poukázať na jej pravé miesto v spoločnosti. Každá ľudská bytosť má nesmrteľnú dušu, ktorá je v hodine smrti oddelená od pozemského tela dúfajúc pritom vo vzkriesenie mŕtvych (Kkc 366). Smrť uzatvára rozhodnutie človeka byť pre, alebo proti Bohu. Každý bude čeliť osobitnému súdu hneď po vlastnej smrti (1021). Buď je potreba, aby strávil človek nejaký čas v očistci, alebo ide priamo do nebeskej blaženosti, kde sa môže pozerať na Boha z tváre do tváre. Existuje tiež desivá možnosť, že človek bude vzdorovať Bohu až do samého konca a svojim definitívnym odmietnutím jeho lásky „sám seba odsúdi navždy a naveky“ (Kkc 1022). Boh nás stvoril bez nášho pričinenia, ale nechce nás spasiť bez nás (1847). Večnosť pekelného trestu je strašná skutočnosť, ktorá – podľa svedectva Svätého písma – očakáva tých, ktorí „zomrú v stave smrteľného hriechu“ (1035). Kresťania prechádzajú cez úzku bránu, pretože, „priestranná brána a široká cesta vedú do záhuby a mnoho je tých, čo ňou vchádzajú“ (Mt 7:13).

Mlčať o týchto a ďalších pravdách viery a vyučovať ľudí podľa ich ľubovôle je najväčšie klamstvo proti ktorému katechizmus silno varuje. Predstavuje poslednú skúšku Cirkvi a vedie mnohých ľudí do náboženského omylu, čo je „cena za odpadlíctvo“ (675) – je to ovocie Antikrista. „Všemožnou neprávosťou bude zvádzať tých, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“ (2 Tes 2:10).

Volanie

Ako pracujúci v Božej vinici máme povinnosť opakovať tieto základné pravdy. Chceme dodať odvahy kráčať cestou Ježiša Krista s odhodlaním, aby sme nasledovaním jeho Prikázaní mohli získať večný život (2075).

Žiadajme Pána, aby nám dal poznať, aký veľký je dar Katolíckej viery, ktorá otvára dvere do večného života. Pretože „kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8:38). Je teda našou povinnosťou posilňovať Vieru vyznaním pravdy, ktorou je Ježiš Kristus sám.

Aj my a hlavne my biskupi a kňazi sme oslovovaní Pavlom, apoštolom Ježiša Krista, keď dáva napomenutie svojmu spoločníkovi a nasledovníkovi Timotejovi: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4:1-5).

Nech nám Mária, matka Božia, vyprosí milosť zostať verný a neváhať vyznať pravdu o Ježišovi Kristovi.

Spojený vo viere a modlitbe

Rím, 10. Februára 2019

Gerhard kardinál Müller

Prefekt Kongregácie pre náuku viery 2012-2017

Zdroj: http://www.ncregister.com/blog/edward-pentin/cardinal-mueller-issues-manifesto-of-faith

Smrteľné hriechy vedúce do večného zatratenia, ktorých sa dnes dopúšťa väčšina spoločnosti:

– potrat (2271)

– používanie antikoncepcie (2370)

– eutanázia (2277)

– samovražda (2280)

– kohabitácia mimo manželského zväzku (2350)