Moja bakalárska práca pojednávala o pohľade najvýznamnejšieho slovenského novinára, spisovateľa a politika prelomu 19. a 20. storočia – Svetozára Hurbana Vajanského – na najvýznamnejšie európske mocnosti jeho doby. Kvôli tomu som musel preštudovať aj desiatky jeho článkov v Národných novinách, kde bol šéfredaktorom. Sem-tam som pri tom narazil aj na také články, ktoré síce s mojou témou nesúviseli, no svojou povahou sú aktuálne ešte aj dnes. Medzi ne patrí aj príspevok s názvom Kresťanstvo a veda.
NÁRODNIE NOVINY
Ročník XXVI. Štvrtok, 27. júna 1895. Číslo 74.
Kresťanstvo a veda.
Verulamský Bakon napísal: „Málo vedy odďaluje od Boha, mnoho vedy vedie človeka k nemu.“ V celku je v týchto slovách čistá pravda, ačkoľvek priznávame, že môžu byť výnimky. V celku stojí, že ateisti alebo celkovití ľahostajníci rekrutujú sa z čriedy polo-vzdelancov, zkysnutých vedátorov-špecialistov, ktorí i pri vede lepia sa na škrupinu a nie sú v stave prehrýzť sa k jadru. Veliké, všeobjímajúce svetlá ľudského umu, mužovia vied rozsiahlych a hlbokých, tak ako skromní, temní a naivní obyvatelia vysokých hôr, detí prírody, klonia sa pred náukami kresťanstva, pred kresťanstvom, čo velikým faktom v historii človečenstva, ale i všehomíra.
Poloučení najviac napadajú Bibliu, tedy prameň nášho kresťanského svetonázoru, pre jej protivy so stavom dnešnej vedy, menovite vedy prírodnej. A to je už pravé detinstvo! Čo sa nanapádali Bibliu! … V tej oklebetenj Biblii pri tom nájdeme i mysle velikých právd, odkrytých vedou až v naše časy, a to právd prírodnych. „Boh zavesil zem na ničom“, hovorí Job (26,7), tedy pravdu astronomickú, dokázanú až Ticho-de Brahem a Keplerom, pravdu, o ktorej neznalo juďstvo, ani svet grécky, ani rímsky. Pravdu novej meteorologickej vedy nachádzame v Kazateľovi (1, 7): „Všetky rieky idú do mora, ale more nepreplňuje sa i do miesta (pravím) do nehož tečú rieky, (preto) navracajú sa, aby zase odkiaľsi vychádzali. Tedy celkom moderné, nie tak dávno dokázané pochopy o obratoch vôd na našej zemi.
Nuž ale to sú všetko len malé veci proti tomu veľkému faktu, že Biblia nenie knihou prírodnej vedy, ani kresťanstvo nenie na to, aby zjavením obľahčovalo ľuďom poznanie veci telesných, potrebných, ponechaných rozumu a dôvtipnej pilnosti a vynaliezavosti, práci a trápeniu ľudskému. Biblia i kresťanstvo sú záležitosťami ľudskej duše, o ktorej veda tak málo vedela za časov prvej dynastie Faraonov, ako málo vedieť bude ešte za nových tisíc a tisíc rokov, vzdor tomu, že duša hlása o svojom jestvvaní každú minútu, a zapierať jej existenciu znamená klesať niže hoviadka, niže mŕtveho balvanu erratického, sneseného ľadovcom s vysokých hôr.
Ruskí spisovatelia odkrývajú dušu a krásu duše ešte u zapustlých, zločinami a trestami, hrubou telesnosťou a smyselnosťou, tmou svedomia i umu zatvrdnutých vrahov a trestancov. Tak silno hlása ona o svojom jestvovaní, že jej hlas počuť i z hlbiny toho najnižšieho, najhroznejšieho úpadku. Kresťanstvo túto dušu svobodí, nachádza, pozdvihuje, spája s Bohom, dáva človeku spasenie! Kresťanstvo nenie veda, ono je život, a síce opravdová, vyvýšená, jedine utrpenia, bied a bôľov našich hodná časť žitia. Veda, vlastne rozmanité vedy môžu mu prospeť, ale ono i bez nich je celé, samostatné a postačujúce vymaniť, spasiť človeka. Rozrušiť ho nemôže žiadna astronomia, žiadna fysika, matematika, tak ako nemôže najvyššia veža, pyramida prepichnúť nebeský svod.
Tieto prastaré mysle napadajú nám dnes, v strašnom hurhaji a chaose národov, pri osudnom zatemnení ľudského svedomia, ktoré sosilňuje sa každým rokom, blížiacim sa ku koncu devätnásteho stoletia. Obzeráme sa zôkol-vôkol a nevidíme východu. Obzerajú sa i svobodní, šťastní, tým viac my, utláčaní, popratí, krivdení a bití. Čítali sme vážne obavy v literatúrach mocných, slová úzkosti počuli sme z úst ľudí, ktorí stoja v popredí ľudskej moci a slávy. Ani tí nevideli východu. Obzeráme sa po systémoch, a vidíme, že žiaden nenie ohradou pravdy a spravedlnosti, po zákonoch, a vidíme že žiaden nedáva pokoja a istoty, po štátnych formách, a vidíme, že všetky jednako menia sa na tyraniu kást, národov nad národmi, sytých nad hladnými, precibrených nad naívnymi, zlých nad dobrými, nesvedomitých nad svedomitými. Zkaza ide už nielen na široko, ale i hlboko až po deti, po malé deti. I tie sú už schytené priamo sodomským rúhaním sa každému mravu. Tratí sa už i cit pre poriadok, ktorý sama príroda naznačuje.
V úzkosti pripadá nám na myseľ, či by nebolo už čas navrátiť sa od hrdej vedy k jednoduchej kresťanskej pravde, nielen slovami a výčitkami, nie pustoslovným moralisovaním, ale v duchu a pravde? Či nepríde zdravá reakcia proti nesmiernemu zbožňovaniu rozumu a vedy, ktorá upozorní ľudstvo už raz i na dušu, na onú vyvýšenú, lepšiu, velebnejšiu a podstatnejšiu časť žitia? Vysoká pyramida ľudskej vedy, hrdo pnie sa nad hladinou zeme i mora, ale vysoké, stavajúce, velebné a nedostižné je nebo! I ono tak jestvuje, ako zem i more i pyramida. Jestvuje nebo ľudského duševného žitia, zabudnuté a zabúdané. Neresť ide zemou, ako víchor, a boľasti rozniesli sa národmi, ako kobylky. Ďaleké je ešte spasenie??
Vajanský