V dnešnej dobe sa každému štátu národu a jednotlivcovi, ktorému sa nepáčia kroky ruskej politiky, dostáva nálepka „fašistu.“ Po USA, Británii, Ukrajine, pobaltských štátoch a Gruzínsku prišlo na rad Poľsko. A pritom sú jeho kroky nielen logické, ale doslova nevyhnutné.
Poľsko je ako skala. Môžu ju zatopiť vody povodne, no keď tie opadnú, táto skala bude naďalej neohrozene stáť na svojom mieste.
Winston Chruchill
Odkedy sa v Poľsku dostala k moci strana PiS (Právo a spravodlivosť), začali sa u našich susedov diať veci. Mnohé z jej krokov sú kritizované z Bruselu, za „obmedzovanie práv slobodného prejavu“ a kadečo iné. Áno, je možné, že sú prejavy určitých ľudí obmedzované. Ide hlavne o tak zvanú „ruskú piatu kolónu.“
Sú to ľudia, nutno podotknúť že zväčša anonymní, ktorí svojimi príspevkami a názormi sústavne podkopávajú nielen nadnárodné organizácie, ale dokonca aj suverénne štáty. A to s jediným cieľom: ľudia už nemajú poslúchať svoje vlastné autority – historikov, politikov, vedcov, kňazov, ale „autority“ zo zahraničia. Konkrétne z Ruska. Hlavne z Kremľa.
A tak sa celé sociálne väzby rútia a bortia a my tomu tlieskame. Veď Vladimir Vladimirovič nás príde zachrániť.
Je len správne, že sa tomu rozhodla poľská vláda postaviť. Je totiž ilúziou, že žijeme v bezpečnom svete. Tak tomu bolo možno pred desiatimi rokmi. No nie dnes. A výnimočné situácie si vyžadujú výnimočné riešenia. Pretože prvým úspechom nepriateľa je jeho tichá akceptácia. Keď sa toto udeje, potom sa už rozširuje ako plevel. Ostatne, my sami sme toho svedkami.
Mali by sme si vziať z Poľska príklad. A nielen to. Keď sa za II. Svetovej vojny krčili československí vojaci v bunkroch kdesi v severnej Afrike, boli s nimi aj ich poľskí priatelia. Jedni aj druhí si sypali popol na hlavu, za žabomyšie vojny a sváry, ktoré sa občas u našich národov vyskytovali. Pretože keby spolu držali, Hitler by ich nikdy tak ľahko a jednoducho nepokoril. Národy Československa a Poľska si vtedy sa prisľúbili, že budú držať spolu a už nikdy nedopustia, aby sa história opakovala.
Je dobré si tento sľub z času na čas pripomínať.
Pretože aj napriek občasným historickým ťahaniciam, Slováci nemajú väčšieho a vernejšieho priateľa, než akým je veľký a slávny poľský národ. Poliaci majú niečo, čo my nemáme: strategické myslenie; akýsi zvláštny inštinkt, ktorý im hovorí, čo robiť, keď sa začne domček sypať. To u nás nikto nevie.
Keď bolo Francúzsko v roku 1940 tesne pred svojim pádom, Briti im navrhli projekt akejsi spoločnej ´personálnej únie´: obe vlády by v podstate rokovali ako jedna, pričom Francúzski občania v Británii a naopak by mali postavenie, ako domáci. Bohužiaľ, francúzska vláda tento návrh neakceptovala.
Možno by mohlo byť na zváženie, či by sme v zlých časoch nedali podobní návrh aj my Poliakom. Nikoho bližšieho, kto by nám bol schopný rázne a efektívne pomôcť, už totiž nemáme.