Mladý František žil zhýralým životom. Raz sa mu prisnilo, že v ťažkých horúčkach zomiera a že sa v tej chvíli otvorili dvere, ktorými vošla Smrť. Nemala kosu ale dlhé železné kliešte, aké používali v tom čase kati, keď chytali besných psov. Smrť podišla k Františkovej posteli.
„Vstávaj, Bernardoneho syn, ideme!“ povedala.
„Kam?“
„Ty sa ešte opovažuješ klásť mi otázky?!“ zvolala Smrť rozzúrene, „mal si dosť času, aby si život premrhal v hýrení!“
Zamávala kliešťami, na čo zaboril František svoju hlavu do vankúša. „Nechaj ma,“ prosil, „nechaj ma žiť ešte aspoň rok… aby som mohol činiť pokánie.“
Smrť sa rozrehotala.
„Teraz je už neskoro. Aký bol tvoj život, taký ho máš a druhého niet! Hral si a prehral si. Ideme!“
„Aspoň tri mesiace,“ prosíkal mladík, „aspoň jeden mesiac… tri dni… jeden deň.“
Smrť však bez odpovede zodvihla svoje kliešte a schmatla nimi Františka za krk… Prebudil sa so srdcervúcim výkrikom.
Kardinál J. Ch. Korec, Život zasvätených