Zamlčovaná povaha križiackych výprav

14. júla 2015 21:18, Prečítané 10 718x, Matej Gavlák, Nezaradené

O križiackych výpravách sa hovorí veľa ale často krát skreslene. A pritom o ich skutočnej povahe a odkaze ktorý po sebe pre nasledujúce storočia zanechali, nevie bežný laik takmer nič.

Iste, suchú históriu pozná snáď každý: pápež Urban II. vyzval v roku 1095 na synode v Clermonte na ozbrojenú výpravu proti „neveriacim“ (asi preto ho dnešná ateistická historiografia nemá príliš v láske), pričom sa pod patronátom hlavne francúzskej a anglickej šľachty sformovala bojaschopná armáda, ktorá v roku 1099 skutočne Jeruzalem dobyla. Nasledujúce výpravy už tak úspešné neboli: Jeruzalem padol a tak si križiaci museli na„ostatok sveta“ nechať zájisť chuť. Aj tak len rabovali a vraždili nevinných ľudí a neustále provokovali mierumilovných assassínov, ktorí im to ale vždy riadne natreli.

Nuž, ale ako to zväčša chodí, veci sú ďaleko komplikovanejšie a zamotanejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

V prvom rade treba povedať, že územie blízkeho východu bolo najneskôr do 7. storočia, kedy sa istý Mohamed vybral na výlet do Mediny, kresťanským územím. Blízky východ bol v skutočnosti bývalým operačným rádiom časti apoštolov, takže kresťanská viera tu mala silnú tradíciu. Bolo teda nepredstaviteľnou tragédiou, že za nejakých 200 – 300 rokov padla takmer polovica (!!!) kresťanského územia do rúk moslimov, ktorí si na ruinách kresťanských chrámov budovali svoj superštát nazvaný Islamský kalifát (veru tak, ten „dnešný“ kalifát nie je ani zďaleka prvým). Jedinými územiami s kresťanskou vierou, ktoré (zatiaľ) nepadli do moslimských rúk boli v 10. storočí Európa a Byzancia.

Toto hollywoodske filmy neukážu

Moslimské vojská začali postupom času ohrozovať aj Byzantskú ríšu a – okrem Konštantínopola – aj jej najdôležitejšie mesto, Jeruzalem. Miestni cisári toho v noci zrejme moc nenaspali a tak Alexios I. Komnénos, vládca Byzancie, požiadal o pomoc Západ.

Západ bol v tom čase kapitolou samou o sebe. Každý sa tĺkol s každým a všetci sa tĺkli pod patronátom toho samého kresťanského Boha, pričom patrili do jednej a tej samej cirkvi. Vyhlásenie križiackej výpravy bolo niečím prelomovým – Západ sa musel, po prvý krát od rozpadu Rímskej ríše, znovu zjednotiť, aby mohol bojovať proti spoločnému nepriateľovi. Vzhľadom na to, že hlavnou úlohou bolo zbrzdiť moslimské vojská ktoré už niekoľko storočí valcovali bývalé kresťanské územia na východe a ochrániť tak Byzantskú ríšu ako aj jej najväčší klenot – Jeruzalem – možno označiť križiacke výpravy za čisto obranné vojenské misie.

Rozširovanie islamu.

Námietky, že boli tieto boje zbytočne „krvavé“ a „nehumánne“ sú smiešne. Krviprelievanie skrátka k vojnám patrí tak, ako červené a žlté karty patria k futbalu –každé mužstvo sa im chce vyhnúť, no ani tým najslušnejším sa to nedarí (nepliesť si nacistickým vyhladzovaním, to už s tradičným poňatím ozbrojených konfliktov nemá zhola nič spoločného).

Križiacke výpravy sa však skončili nezdarom. Skončila sa tým aj vojna medzi Kresťanmi a Moslimami? Nie. Prorok Mohamed totiž predurčil islamu svetovládu a jeho nasledovníci sa jeho slovami aj riadili a čo je horšie, stále riadia. Je to totiž vecou samotného moslimského náboženstva: dôkazom, že jedine islam je „ten pravý“, mali (a stále majú) byť veľké víťazstvá, ktoré daruje Alláh tým, ktorí sú jeho stúpencami (Ježiš svojim učeníkom naproti tomu nesľúbil ani moc, ani slávu – len to, že budú pre Jeho meno nenávidení a prenasledovaní). Na rad prišla najprv Byzantská ríša -Konštantínopol definitívne padol v roku 1453 a dodnes je z neho Istambul – a potom aj samotná Európa.

Od vyhlásenia z Clermontu v roku 1095 sa však starý kontinent zmenil. Iste, Angličania s Francúzmi, Francúzi s Nemcami, či Škóti s Angličanmi sa mlátili aj naďalej, ale v prípade spoločného ohrozenia Západnej civilizácie a jej duše, kresťanského náboženstva, už boli ochotní aj schopní sa dohodnúť a prípadne bojovať spolu.

Takto zjednotenú Európu, zocelenú takou spoločným „skúsenosťou“, akou boli práve križiacke výpravy, islamský kalifát nedokázal poraziť. Inak by silné a mocné moslimské impérium poľahky zdolalo jednotlivé štátiky, jeden po druhom.

Moslimské impérium ešte v 70. rokoch 19. storočia doslova obkľučovalo baštu kresťanstva, Európu.

Dokonca aj pápeži, keď išlo do tuhého, v duchu svojho predchodcu Urbana II., oficiálne vyzývali jednotlivých panovníkov, aby sa spojili a moslimskú hrozbu odvrátili. Tak tomu bolo v slávnej námornej bitke u Lepanta v roku 1571, ako aj v čase mohutného moslimského útoku na Viedeň v roku 1683, kedy mesto zachránil poľský kráľ Jan III. Sobieski.

„Križiacke výpravy síce stratili Jeruzalem, no zachránili tým Paríž a Londýn“, píše slávny britský spisovateľ Gilber K. Chesterton v jednej zo svojich esejí. A veru je tomu tak. Križiacke výpravy sa stali akýmsi návodom toho, ako by mali európske krajiny spolupracovať, keď už nie v čase mieru, tak aspoň v čase nepriateľskej invázie. Práve tým zachránili nielen kresťanstvo, ale aj nás samotných, pretože my sme Západná civilizácia. Bez týchto obetavých bojovníkov a ich nasledovníkov by sme dnes boli na úrovni priemerného moslimského štátu, ktorý nevlastní kohútiky od ropy. A toto je aspekt, ktorý sa nespravodlivo a trestuhodne zamlčuje.

Malé záverečné porovnanie, moslimské dobyvačné vojny vs. križiacke výpravy: