m.p.gavlak

Preklad článku The Myth of ´Man in the High Castle´ z The Imaginative Conservative:

http://www.theimaginativeconservative.org/2015/12/the-power-of-mythunderstanding-the-man-in-the-high-castle.html

Seriálová adaptácia románu Philipa k. Dicka „Muž z vysokého zámku“ (The Man in the High Castle) – režiséra Ridleyho Scotta – k nám dorazila tento rok v novembri. Základná myšlienka seriálu je viac ako pútavá: ako by vyzeral svet, keby Spojenci prehrali II. Svetovú vojnu?  A tak vidíme Ameriku rozdelenú medzi nacistickú Tretiu ríšu na východe a Japonské cisárstvo na západe krajiny. Je to perfektná sonda do situácie, že by v Amerike nastal totalitný režim, kedy by policajti nosili na rukávoch znak hákového kríža a Hitler by bol fuhrerom polovici sveta.

(http://www.theimaginativeconservative.org/wp-content/uploads/2015/12/2015-11-22-1448161136-2327667-themaninthehighcastleamericamap.jpg)

Napriek nacistickému symbolizmu v takmer každom zábere, samotné prostredie v skutočnosti nesmierne pripomína totalitný komunistický režim Stalinského Ruska. Dej seriálu je zasadený do roku 1962. Ľudská krutosť je v ňom zobrazená len ako nástroj prežitia. Jediným lúčom svetla pre zotročených obyvateľov nie sú zbrane, ani politický líder, ktorého by všetci nasledovali; je ním … mýtus.

Mýtus nie je klamstvo, ani rozprávka, ako si ľudia často myslia. Je odpoveď na otázky ohľadom Boha, ľudstva, sveta. Mýtus v diele „Muž z vysokého zámku“ je tak mocný, že každým, kto sa ho pokúsi odhaliť, to musí zákonite zatriasť: buď sa ho snažia protagonisti zničiť, alebo aspoň nájsť v sebe vnútornú silu, ktorá by ich pred všadeprítomnými totalitnými mravoukami chránila.

Totalitný mýtus

Václav Havel, líder Nežnej revolúcie, ktorá zbavila Československo totalitnej diktatúry, by zaiste súhlasil. Ako filozof a spisovateľ žijúci pod sovietskou diktatúrou bol presvedčený, že totalita nečerpá svoju silu z moci, či strachu, ale práve z mýtu. Represívny režim skrátka musí svojich obyvateľov presvedčiť, že je ďaleko viac racionálny, ďaleko viac humánny, že je lepšie ísť s ním, ako proti nemu. Totalita je závislá na existencii mýtu, ktorý by ospravedlňoval jej existenciu.

(http://i.idnes.cz/11/123/cl6/MBB3ff9da_havel_ln.jpg)

Vo svojej eseji „Moc bezmocných“ z roku 1978 poukazuje Havel na fakt, že moderné totalitné režimy 20. storočia sú veľmi odlišné od diktátorstva, ako ho opísal Aristoteles. Klasické diktátorstvá totiž končievali smrťou diktátora, ale moc Sovietskeho Zväzu nespočívala na jednotlivcovi, či skupine jednotlivcov. Prežívala vďaka svojej ideológii – kolose dôkladne vybranej pravdy, ktorá sa hodila riadiacim štruktúram. Havel píše: „Ideológia ponúka ľudským bytostiam ilúziu dôstojnosti a morálky, čím vábi obyvateľov, aby s ňou súhlasili, prípadne sa stali jej súčasťou.“ Sovietska ideológia, postupne vytváraná celé dekády (ak nie storočia), bola vo svojej podstate veľmi jednoduchá: Moc je Pravda.

ZSSR tvorila masívna sieť navzájom prepojených skupín jednotlivcov, ktorí, veriac alebo neveriac jednotnej ideológii, jej dávali moc. Havel poukazuje na predajcu, ktorý mal vo výklade heslo: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Išlo o malú vec, ale, či už vedome, alebo nevedome, predajca súhlasil so štátnym režimom a tým pádom sa stával jeho nástrojom.

O ľudských bytostiach

Ľudské bytosti sú veľmi komplexné. Sme slobodní (v mysli, duši, vôli; tým pádom sme zodpovední za svoje skutky), sme hriešni (inklinujeme viac ku konaniu zla, než dobra), ale máme aj svoju dôstojnosť (na rozdiel od všetkých ostatných živých stvorení). Sovietska ideológia bola príťažlivá, pretože bola zameraná na každú z týchto charakteristík. Udeľovala dôstojnosť každému jednotlivcovi, ktorý s ňou aktívne spolupracoval; sľubovala, že každý, kto sa k nej pridá, hrdinsky odmietne starý svetový poriadok, aby budoval nový, „lepší“ poriadok sveta. Popierala, že za nerovnosť a chudobu môže ľudská duša inklinujúca ku všetkému zlému a tvrdila, že zlo pochádza odnekiaľ zvonku a môže byť úplne zničené politickými rozhodnutiami. Ideológia nakoniec tvrdila, že režim má byť slobodný, trieda má byť slobodná, no nie už jednotlivec. Ten musí obetovať svoju slobodu a vôľu pre skupinu. Týmto spôsobom vznikla ohromná sila – z koliečok kapitalistického systému sa stali nádory komunistického molocha – chlácholiace bežných obyvateľov tým, že „ich zbavia individuálnej zodpovednosti.“

The Soviet Union Army (file photo)

(http://www.theimaginativeconservative.org/wp-content/uploads/2015/12/alalam_635232450688938372_25f_4x3.jpg)

Samozrejme, nie každý, kto žil v Sovietskom Zväze, ho aj podporoval. Ale aj napriek faktu, že milióny a milióny ľudí nenávideli režim, predajcovia aj naďalej umiestňovali do svojich výkladov komunistické heslá, a režim naďalej pretrvával. Havel tento fenomén pripisoval moci mýtu.

Proti každému totalitnému režimu existuje odpor (resistance). Niekedy politický, niekedy násilný, vždy riskantný. Ale čím je odpor silnejší, tým viac zasahuje politické kruhy; a boj nie proti štruktúram, ale proti samotnej ideológii, ho posiluje ešte viac. Skutočne účinný odpor má málokedy politický charakter. Odpor musí svoj boj viesť na poli imaginárnom, iba vtedy dokáže prehrať politickú mašinériu. Len mýty –odpovede  na existenciu Boha, ľudstva, sveta – sú schopné rozložiť štáty. Pre Havla a Čechoslovákov znamenal odpor vytvorenie úplne novej alternatívnej spoločnosti, ktorá žila pod komunistickou spoločnosťou, vedľa nej, ale ona sama už ňou nebola. Tak tomu bolo až do pádu Železnej opony v roku 1989.

Buďme pripravení na Odpor

Má to niečo spoločné s nami? Stále žijeme v slobodnej spoločnosti – máme slobodu viery, vyjadrovania sa a združovania sa. Mali by sme sa teda zaoberať tým, ako technicky funguje odpor?

(http://www.theimaginativeconservative.org/wp-content/uploads/2015/12/highcastle2.jpg)

Samozrejme, že áno! Nemali by sme čakať na to, až sa desivá realita seriálu/knihy „Muž z vysokého zámku“ stane aj našou každodennou realitou. Odpor musí začať v prípade, ak spoločnosť začne ľudskú prirodzenosť definovať ako niečo iné, čím v skutočnosti je – tzn. ak začne spochybňovať pravdy, že ľudia sú slobodní, náklonní k hriechu a majú svoju dôstojnosť. Inými slovami: každá jedna generácia musí byť nesmierne ostražitá, musí znovuobjavovať pravdu a neustále ju vracať do každodenného života, spoločnosti a vlády.

Odpor a neustála ostražitosť nie sú jednoduchými záležitosťami.  Začnite od seba. Pýtajte sa, čo tá-ktorá vláda hlása o Bohu, sebe, iných; čo hovorí o slobode, hriechu, dôstojnosti. Ak to, čo hlása, nie je pravda, treba sa jej postaviť. Treba takýto falošný režim zatlačiť, bojovať proti nemu, kritizovať ho. Takže čítajte, premýšľajte, diskutujte. Hľadajte pravdu a bojujte za ňu. Nevzdávajte sa. Odpor môže byť aj v podobe iného sloganu vo vašom výklade, iného sloganu na vašom facebookovom účte. Podľa Václava Havla môžeme takto postupne meniť svet.

Pozn. prekl.: Podobnú vec radil aj sir Winston Churchill vo svojom 6-dielnom diele „Druhá svetová vojna.“ Ľudia v okupovaných krajinách mali viesť čo najsilnejší odpor, nech sa ich situácia zdala akokoľvek beznádejná. Tým viazali ďaleko viac jednotiek, než si sami vedeli predstaviť, a veľmi tým pomohli spojencom.

Churchill mal zvlášť ťažké srdce na Vichystické Francúzsko, ktoré spolupracovalo s Hitlerom v nádeji, že v pokoji dožije konca vojny. Autor však podáva presvedčivé dôkazy, že „Francúzsko nebolo ušetrené ani jediného svojho utrpenia tým, že sa spojilo s antikristom.“ Aj malá blcha dokáže poriadne podráždiť veľkého psa.